,,La la la la la la la…."So slúchadlami v ušiach som vošiel do triedy. Videl som niečo nevídané. Všetky decká boli natlačené pri notebooku jedného z nich. Keď ma uvidel Lukáš vo dverách a videl mi slúchadlá v ušiach, hneď sa ma spýtal: „Už to dávajú aj v rádiu ? “ Nechápavo som sa naňho pozrel a na otázku som odpovedal otázkou: „Čo také ?“ Lukáš odpovedá: „Ty o tom nevieš ? Veď všade na nete je video o šialenom profesorovi, ktorý dokázal oživiť mŕtve mladé dievča.“ Vyplaštil som naňho oči a chytro som šiel k notebooku. Pretlačil som sa cez hlavy spolužiakov a kázal som im to pretočiť, že som to ešte nevidel.Všetci sa po mne pozreli ako na blázna a ja som len povedala: „No čo sa na mňa kukáte ako sfetované veveričky ?! Viete že rána sú pre mňa najhoršie a vôbec si nevšímam okolie, tak mi to láskavo pusťte.“ Stále sa tak na mňa pozerali, ale pustili mi to. Nikdy v živote som nevidel to čo vo videu. Nemŕtve dievča všetkých dostala. To video sme si púšťali znova a znova. Zastavili sme ho len vtedy, keď do triedy vošla naša triedna.
Bola vystrašená a povedala nám nech sa ponáhľame domov a kto nemá nikoho doma, nech ide s nejakým kamarátom alebo kamarátkou. Keďže som doma nikoho nemal, šiel som s Monikou a Rebekou na autobus a domov (boli to sestry). Vždy som sa radšej bavil s dievčatami než s chalanmi (ani neviem prečo). No najlepšia kamarátka bola vždy Rebeka. Prišli sme do ich domu. Rebeka išla do izby zase ,,Četovať". Monika zakričala na rodičov. Neozývali sa. „Čudné, asi niesú doma“ povedal napokon. „Ale kde by boli ?...“ Jej rodičia nechodili do práce pretože zdedili obrovský majetok v Amerike, ktorý predali. Mali toľko peňazí, že si to neviem ani predstaviť. S Monikou sme sa rozdelili: ja mám ísť pozrieť na záhradu, altánok a bazén a ona prehľadá celý dom. Hneď ako som išiel na záhradu, upútala ma krv na altánku a zvalený plot. Zľakol som sa a naspäť som utekal do domu. Volal som na Rebeku a Moniku. Monika pribehla ako srnka a ja som jej povedal o záhrade. Zbledla. Asi po 10 minútach prišla dole Rebeka. „Čo ste tak ticho vy pokakané ?“ zasmiala sa nám. „A tebe je čo vypli internet ?“ vrátil som jej to. „Tak to ste boli vy ? No počkajte, keď vás chytím.“ škaredo sa na nás pozrela. „Čo sme boli my? Čo ti už šibe, dočerta. Rodičia asi niesú doma. Je zvalený plot. Na altánku je krv! Chápeš to ?“ zvrešťala Monika. Rebeka sa zasmial a opäť povedala že sme bojkovia a ešte k tomu si vymýšľame. Hneď tu chvíľu začali sa diať strašné veci. Zvuky z mesta boli desivé, počuli sme iba sirény policajných aut a záchranných vozidiel. Rebeka sa nezľakla a povedala „Pozerajte sa na mňa. Idem sa okúpať v tej vašej krvi.“ chválila sa a išiel na záhradu. My sme sa len na ňu nechápavo pozerali a ona pokračovala. Zrazu Rebeka zastala...
Po zemi, v kaluži krvi sa plazila nemŕtva. Bola to ich mama !...
„Už len tento roztok zmiešať s týmto. Tááák a mám to.“ hundral si popod nos profesor Strolinský.
„A teraz len čakať na reakciu. Fajn, myslím že to už je.“ povedal profesor a zobral si do ruky injekciu do ktorej natiahol nejakú tekutinu, zmes vytvorenú z roztokov. Profesor podišiel k testovaciemu subjektu. Bolo to nehybné telo mladej ženy, ktorá umrela na rakovinu. Profesor jej zobral ruku a dal jej „vakcínu“. Čakal asi 3 hodiny, kým vakcína zareaguje a urobí to čo má, keď zrazu oči mladej ženy sa začali pomaly otvárať. Boli neuveriteľnej červenej farby. Unavený profesor sa hneď prebral a čakal čo sa stane ďalej. Telo ženy sa začalo zdvíhať a profesor sa k nej prihováral: „Ahoj, som profesor Strolinský, ten čo ťa znovu dostal medzi živých a dostane ťa opäť na nohy.“ Žena neodpovedala ale zato vydala podivný zvuk. Niečo ako „guh“. Profesor nechápavo pozeral do jej červených očí a vetu zopakoval. Žena zasa nič.
Zrazu niečo za profesorom začalo pípať. Bol to počítač, ktorý informoval a upozorňoval na stav ženy. Profesor sa obzrel a na veľkoplošnej obrazovke videl že žene poriadne fungujú vlastne iba 2 orgány. Sčasti mozog a sčasti brucho. „Je hladná!“ povedal profesor a len čo sa otočil, napadla ho. Pohrýzla ho do krku. Zariadenia zistili že v laboratóriu sa nachádza krv a hneď vyslali signál pre pomoc. Keď pomoc dorazila, profesor bol mŕtvy a na jeho tele si pochutnávala mladá žena. Takzvaná „pomoc“ mala pri sebe len obväzy a nejaké zdravotnícke prostriedky (pretože to sa väčšinou používa na zastavenie krvi), nečakali že budú potrebovať aj nejakých profesiónálnych ostreľovačov. Hneď čo ich žena uvidela, tackala sa k nim. Nevedeli čo robiť a preto nehybne stáli na mieste. Žena sa hodila na jedného z nich a druhý ju začal kopať. Tretí šiel pomôcť profesorovi, oživovať ho. Vtom momente profesor otvoril oči a záchranár si povzdychol. No nečakal že profesorovi sa zmenia oči na červeno a napadne ho. Utiekol len jeden zo záchranárov. Ten druhý...
Bola vystrašená a povedala nám nech sa ponáhľame domov a kto nemá nikoho doma, nech ide s nejakým kamarátom alebo kamarátkou. Keďže som doma nikoho nemal, šiel som s Monikou a Rebekou na autobus a domov (boli to sestry). Vždy som sa radšej bavil s dievčatami než s chalanmi (ani neviem prečo). No najlepšia kamarátka bola vždy Rebeka. Prišli sme do ich domu. Rebeka išla do izby zase ,,Četovať". Monika zakričala na rodičov. Neozývali sa. „Čudné, asi niesú doma“ povedal napokon. „Ale kde by boli ?...“ Jej rodičia nechodili do práce pretože zdedili obrovský majetok v Amerike, ktorý predali. Mali toľko peňazí, že si to neviem ani predstaviť. S Monikou sme sa rozdelili: ja mám ísť pozrieť na záhradu, altánok a bazén a ona prehľadá celý dom. Hneď ako som išiel na záhradu, upútala ma krv na altánku a zvalený plot. Zľakol som sa a naspäť som utekal do domu. Volal som na Rebeku a Moniku. Monika pribehla ako srnka a ja som jej povedal o záhrade. Zbledla. Asi po 10 minútach prišla dole Rebeka. „Čo ste tak ticho vy pokakané ?“ zasmiala sa nám. „A tebe je čo vypli internet ?“ vrátil som jej to. „Tak to ste boli vy ? No počkajte, keď vás chytím.“ škaredo sa na nás pozrela. „Čo sme boli my? Čo ti už šibe, dočerta. Rodičia asi niesú doma. Je zvalený plot. Na altánku je krv! Chápeš to ?“ zvrešťala Monika. Rebeka sa zasmial a opäť povedala že sme bojkovia a ešte k tomu si vymýšľame. Hneď tu chvíľu začali sa diať strašné veci. Zvuky z mesta boli desivé, počuli sme iba sirény policajných aut a záchranných vozidiel. Rebeka sa nezľakla a povedala „Pozerajte sa na mňa. Idem sa okúpať v tej vašej krvi.“ chválila sa a išiel na záhradu. My sme sa len na ňu nechápavo pozerali a ona pokračovala. Zrazu Rebeka zastala...